bazén (bez vody)
obsadenie: Sára Polyáková, Kristína Spáčová, Jakub Jablonský
Skupina mladých umelcov má sen presadiť sa. Keď jedna členka umeleckej skupiny dosiahne komerčný úspech, ostatní jej skryto závidia a uvažujú o vlastných ambíciách a talente. Počas návštevy jej vily, ich závisť prerastá do nenávisti a predstieranú radosť zo spoločného stretnutia pretne tragédia. V hlavách umelcov sa začne formovať plán: mohlo by byť utrpenie umeleckým dielom?
bazén (bez vody) je šokujúca komédia o spôsoboch, akými sa naše túžby po profesionálnom uplatnení, tvorivá identita a (ne)ľudskosť prelínajú a sú v konflikte. Venuje sa témam priateľstva, úspechu a závisti. Vyvoláva otázky: Čo to znamená robiť umenie? Čo sme ochotní obetovať kvôli naplneniu svojich ambícií?
Hra je napísaná hypermoderným spôsobom – repliky v scenári nie sú rozdelené medzi postavy. Autor necháva dokonca aj počet a pohlavie postáv na rozhodnutí inscenátorov – text je koncipovaný tak, aby väčšinu replík mohol povedať muž i žena.
Dĺžka predstavenia: 1 hod. bez prestávky
Vznik tejto inscenácie podporili Centrum pre filantropiu n.o. a Nadácia TIPSPORT. Reprízy tejto inscenácie v roku 2024 podporil Bratislavský samosprávny kraj z Bratislavskej regionálnej dotačnej schémy – výzvy na podporu kultúry 2024.
Viac o hre:
Nancy Goldin je americká fotografka a aktivistka narodená v 1953, ktorej tvorba sa sústreďuje na intímne momenty života, LGBT+ komunitu, epidémiu HIV/AIDS a problematiku závislostí. Jej najznámejším dielom je projekt The Ballad of Sexual Dependency (1986), v ktorom dokumentuje život svojich blízkych – priateľov, partnerov aj vlastnú rodinu. Goldin zachytáva realitu bez idealizácie. Jej fotografie sú osobné, surové a často bolestivé, no zároveň hlboko ľudské. Práve táto schopnosť prepojiť intimitu s umeleckým výrazom inšpirovala dramatika Marka Ravenhilla k napísaniu hry bazén (bez vody). Ravenhill vychádzal z konkrétneho momentu Goldininej tvorby – zo série fotografií, ktoré zachytávajú jej tvár po tom, čo ju surovo zmlátil jej priateľ. Tie sa stali základom hry o umení, bolesti, priateľstve a hraniciach medzi súkromím a verejnosťou.
bazén (bez vody) reflektuje prostredie umeleckej komunity, v ktorej sa prelínajú témy tvorby, utrpenia a identity. Podobne ako v Goldininej práci, aj tu sa objavujú motívy závislosti, psychickej krehkosti a tlaku spoločnosti. Otvára otázku, či je utrpenie nevyhnutnou súčasťou umeleckého procesu alebo len jeho častým sprievodným javom.
Z formálneho hľadiska ide o výrazne netradičný dramatický text. Ravenhill pracuje s princípmi postdramatického divadla – postavy nemajú mená a nie sú definované klasickým spôsobom; text nie je rozdelený na dialógy, ale funguje ako súbor monológov a spoločného rozprávania; absentujú scénické poznámky, pevná štruktúra aj presný počet postáv. Namiesto tradičného deja sleduje divák skôr prúd spomienok a perspektív. Rečníci rozprávajú príbeh z rôznych uhlov pohľadu – niekedy v minulom, inokedy v prítomnom čase. Tento prístup zdôrazňuje samotný proces rozprávania a prežívania udalostí, nie ich lineárne rekonštruovanie.
Dôležitou témou hry je aj telo a telesnosť. Ravenhill skúma hranice medzi krásou a deformáciou, zdravím a chorobou, životom a smrťou. Telo sa stáva nielen objektom obdivu, ale aj zdrojom šoku, strachu a fascinácie. V tomto kontexte sa objavujú témy fitness, sexuality, choroby či smrti – všetko ako súčasť súčasnej skúsenosti človeka.
Aj napriek experimentálnej forme si Ravenhill zachováva svoj typický štýl. Text je miestami provokatívny, priamy až vulgárny. Nejde však o samoúčelné šokovanie, ale o snahu odhaliť pravdu o medziľudských vzťahoch a fungovaní spoločnosti bez prikrášlenia.
Ohlasy z tlače:
„Bazén je symbolom úspechu. Lenže čo ak je prázdny, bez vody? Čím je naplnený? Divadlo bez masky v tejto inscenácii predstavuje svet, v ktorom si ľudia masky dávajú tak často, že už ani sami nevedia, kto vlastne sú. Ani dlhoročné priateľstvo nie je pred maskami chránené.“ Denník Pravda (Zora Handzová) Celú recenziu su môžete prečítať TU.